Vždy, keď sa legislatívne zmeny robia takým štýlom a tempom, ako sa to najnovšie deje s exekučnou imunitou štátu, v duši prostého človeka akosi automaticky vzniká podozrenie, že niekto niečo dodrbal.  A že to spáchal naozaj excelentným spôsobom, pretože k zamedzeniu miliardových škôd nestačí len tak trochu znásilniť právo, ale (čo je oveľa horšie) ešte aj donútiť ministrov a poslancov, aby svoje dolce far niente nevykonávali na zaslúženej dovolenke ale na pracovisku (čím riziko vedľajších škôd rastie do nebies). Veď sa len skúste rozpamätať, ako (a prečo)  sa menili predpisy o dovolaní, alebo čo sa stane, keď expremiéra predbehnú v rade na lyžiarsky vlek.

S exekučnou imunitou štátu je to v zásade x-tá repríza toho istého príbehu o skrátenom legislatívnom látaní dlhodobých legislatívnych ... ani nie tak dier ako skôr kráterov. Ale obsahuje aj plno čerstvých a poučných detailov, ktoré stojí za to si pripomenúť.

Po prvé : exekúcia na štátny (ale aj na súkromný) majetok sa NIKDY nezačína „len tak". Najprv musí existovať pohľadávka. Čítaj : štát dlhuje. Potom musí byť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie o povinnosti zaplatiť, ktoré môže vyniesť len pomerne málo orgánov, v zásade iba súd (pracovne ignorujme iné exekučné tituly, napr. notárske zápisnice a osvedčenia o dedičstve). Čisto pre úplnosť pripomínam, že aj ten súd je štátny - aspoň tá okrúhla pečiatka so štátnym znakom, ktorú dávame na súdne rozhodnutia, k podobnému názoru priam zvádza. Potom musí štát postupovať v rozpore s právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu/štátu a neplatiť. Neplatiť deň, dva... rok, dva... až to jedného krásneho dňa prestane veriteľa baviť a navštívi exekútora.

Malá odbočka : Nepoznám podrobnosti pohľadávky, ktorá napokon skončila rozhodnutím Ústavného súdu. Ale čo poznám pomery panujúce v našej úžasnej krajine, neprekvapilo by, kebyže sa veriteľ k brutálnemu útoku na národnoštátny záujem (za použitia súdneho exekútora a podľa predpisov ktoré ten istý štát vydal a dozerá na ich dodržiavanie) odhodlal po nejakej nepríjemnej skúsenosti s tým istým štátom, napríklad po pol roku trvajúcej kontrole z daňového úradu a súvisiacimi radovánkami typu zablokovanie všetkých účtov. Koniec odbočky.

Milý veriteľ mal doteraz v zásade jedinú možnosť : právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu o tom, koľko mu štát dlhuje, si mohol dať zarámovať, zavesiť ho na stenu a každý deň pod ním zapáliť vonnú tyčinku na pamiatku zdravého rozumu. Ktorý ho celkom zjavne opustil vo chvíli, keď si myslel že štát by mal svoje dlhy platiť, najmä ak podobný prístup k dlhom ten istý štát vyžaduje od svojich poddaných. Opísaná idylka (štát mohol v zásade akýkoľvek dlh jednoducho ignorovať a bolo vymaľované) trvala tak dlho, až sa jeden vrták začal zaujímať, prečo je tomu tak. Konkrétne prečo sú si v exekúcii všetci (ok, skoro všetci) rovní, akurát štát je ešte rovnejší. A potom sa začali veci diať a na konci Ústavný súd vyslovil, že exekúcia proti štátu nie je žiadnou protištátnou činnosťou.

Po druhé : pozoruhodný je pohľad, ktorý má na danú tému náš premiér. Neviem či som mal iba také šťastie a videl som jedno a to isté vyjadrenie viackrát, ale slovné spojenie „štát vystavený bezbrehým exekúciám" z úst JUDr. Róberta Fica mi akosi utkvelo v pamäti.

Nuž, predpokladám že jeden JUDr. vo vysokej ústavnej funkcii by aspoň rámcovo mohol tušiť, že exekúcia proti Slovenskej republike o vymoženie 241 euro sa vedie takým istým spôsobom a podľa toho istého exekučného poriadku (pretože iného niet), ako exekúcia proti Jožkovi Mrkvičkovi o vymoženie, čojaviem, nezaplatenej faktúry za mobil vo výške 1 000 euro. Z čoho vyplýva, že miera vystavenia bezbrehej exekúcii je v oboch prípadoch rovnaká.

A v hlave sa hneď rodí celý pluk vyrývačských otázok : je podľa p. premiéra vystavenie Jožka Mrkvičku bezbrehosti (nenažraných zlých zlých zlých) súdnych exekútorov, v zmysle súčasnej podoby exekučného poriadku, kóšer? Ak áno, tak čo to tu splieta za halucinácie o bezbrannosti štátu? Ak nie, prečo s tým dodnes nič neurobil? A čo (ak vôbec niečo) s tým mieni urobiť teraz, keď dostal nálezom ÚS po čele a nemôže ďalej predstierať slepotu? Alebo to iba bolo kóšer ale akoby mávnutím čarovného prútika prestalo byť v tej chvíli, keď sa táto bezbrehosť dotkla aj štátneho majetku? Chápe pán premiér, že ak je principiálne možné, že exekútor spôsobí riadnym výkonom exekúcie v zmysle exekučného poriadku štátu nejakú zásadnú škodu, je jeho schopnosť spôsobiť škodu podobného druhu Jožkovi Mrkvičkovi tisíckrát väčšia? A že ak to nie je až také horúce, tak v zásade mláti prázdnu slamu o v zásade hypotetickom riziku, na vzniku ktorého sa navyše ako poslanec NRSR/premiér dlhé roky osobne podieľal?

Čo myslíte, bola by to veľká trúfalosť, očakávať od kovaného boľševika osvojenie si myšlienky, že štát je v zásade taký istý ekonomický subjekt ako Jožko Mrkvička a vzťahujú sa na neho v zásade tie isté pravidlá, najmä všeobecná povinnosť rešpektovať súdne rozhodnutia a platiť svoje dlhy?

Po tretie, nemožno nespomenúť stanovisko ministra spravodlivosti. 1/ : „Frčíme v úderníckom tempe lebo sme nemohli predpokladať ako ÚS rozhodne." Nuž, vzhľadom k zneniu otázky mohol ÚS v zásade rozhodnúť iba dvomi spôsobmi. Buď by povedal že dobré je to tak ako to je, a v tom prípade ideme ďalej, nič sa nedeje. Alebo by ÚS znovu/konečne mohol natvrdo povedať to isté, čo tvrdí kontinuálne zhruba od roku 2000 (a ktorý názor je v právnickej obci pomerne všeobecne známy a čakalo sa už len na moment kedy to niekto spíše na papier). Druhá možnosť je v zásade jediné možné rozhodnutie, na ktoré by bolo potrebné NEJAKO reagovať a reakciu si mohlo ministerstvo/vláda chystať už od roku 2011, kedy sa Ústavný súd začal otázkou vážne zaoberať. 2/ „Exekúcie proti štátu sme neznemožnili, len sa nesmú vzťahovať na majetok ktorý sme z nich vyňali a to je v podstate všetok majetok, lebo na žiaden nevyňatý si neviem spomenúť." To sa už nedá ani komentovať, to je perverzita štátu píšuceho si vlastné zákony, v najvyššej zaznamenanej podobe a čistote. Zbaliť a poslať do Paríža, nech to dajú pod sklenený zvon ako etalón mernej jednotky arogancie štátnej moci, zakrývajúcej neschopnosť tej istej štátnej moci.

Poznám jeden nádherný o dvoch právnikoch, čo si sadli v kaviarni, vytiahli z kufríkov vlastné bagety a začali ich jesť. Pribehla k nim čašníčka a povedala, že hostia nesmú jesť svoje vlastné bagety. Právnici sa na seba pozreli, usmiali sa a bagety si navzájom vymenili...

Ak chce byť štát naozaj účinne a v súlade s ústavou imúnny proti exekúciám, dá sa to dosiahnuť pomerne jednoduchým spôsobom. Aj bez skráteného legislatívneho konania. Stačí si platiť dlhy, riadne a včas. A uvidíte, exekúcie prestanú ako keby uťal, ono akosi nebude pohľadávok, ktoré by bolo treba exekučne vymáhať.

A ešte jedna drobná poznámočka : ak by som dnes náhodou vyhral v športke, možno by som sa od samej radosti zbláznil. A možno by som namiesto vcelku konzervatívneho investovania do odvrátenej strany Mesiaca bol ochotný zariskovať a kúpiť si radšej naše štátne dlhopisy. Akurát že aktuálne predvádzané legislatívne zverstvo, názorne vysvetľujúce úroveň neochoty emitenta platiť svoje dlhy, by na moje problémy zaručene fungovalo omnoho účinnejšie, než hoci aj celá päťročnica strávená na uzavretom oddelení v láskavej starostlivosti MUDr. Chocholouška.