Možnosť 1)

SaS bude jediná politická strana na Slovensku, ktorá principiálne za niečo podobného odmietne zahlasovať. V tom prípade Euroval II (ďalej „E2.") prejde s podporou opozície, tu zrejme/najmä SMERu. Nedá sa škodoradostne netešiť na dozaista zábavné chvíľky, počas ktorých bude Hranol svojim voličom vysvetľovať, prečo je úžasne dobré ak peniaze z privatizácie (t.č. najpravdepodobnejší scenár) poputujú do čiernej diery krajín zadlžených tak brutálne, že dna nedovidieť. Ak sa to stane, v Bruseli sa na SaS síce budú pozerať škaredo, ale za tie prachy (ktoré nemáme a aj preto im ich nepošleme), by mi Barroso kľudne mohol každé ráno o pol štvrtej zavolať a strašne mi vynadať. V každom prípade - na existencii E2. sa to prejaví len drobným kazom na kráse, asi ako keď Íri MUSELI donekonečna SLOBODNE hlasovať či chcú euroústavu... pardon, Lisabon... pardon, nie donekonečna, len kým nepovedali že áno (v tej chvíli otázky ustali na večné časy a nikdy inak).

Poznámka pre tých čo vedú reči o eurofondoch a podobných zvrátenostiach, ku ktorým nám to „sťaží prístup" : Eurofondy sú kobercovým náletom na morálku, ktorý sa jednoducho nedal ustáť bez straty kvetinky. Mali by sme ich nechcieť. Lebo jednak sú principiálne ponižujúce a hlavne - ak nedokážeme hospodáriť s tým čo máme, nemôžeme donekonečna čakať že nás niekto svojimi peniazmi bude sanovať. Pretože eurofondy sú  založené na tom, že občanom Bavorska (Walesu... atď.)  EU ich peniaze VEZME, takže si nemôžu napr. opraviť cestu (lebo tie peniaze nemajú), a následne ich pošle napr. na Slovensko (pričom po ceste sa z nich asi tak pätina stratí na samotnú prevádzku systému a nevyhnutné PR ktorým sa snaží vysvetliť ako je to celé úžasné, politicky korektné, sociálne inkluzívne príp. iný podobný bulšit). V cieľovej krajine, napr. na Slovensku, sa z nich potom väčšia časť spravidla vyhodí oknom na nejakú ultra-EU-úchylnosť a zvyšok rozkradne (aby som nebol nespravodlivý - pomer je nezriedka aj opačný, t.j. nerozkradne sa menšina ale väčšina, prípadne až komplet všetko).

Možnosť 2)

SMER zahlasuje proti E2. lebo principiálne hlasuje proti vláde (slza dojatia pri spomienke ako sa bol Hranol rozčuľoval nad „malicherným politikárčením" pri prijímaní Lisabonskej zmluvy, dokumentu čo do okamžitých aj potencionálnych následkov neporovnateľne deštruktívnejšieho) a E2. neprejde. Jeho hypotetický hlas proti však nevzíde z úprimnej viery že dlhy sa donekonečna nedajú látať inými dlhmi a keď to už fakt nejde, tak metódou „keď už nikto nepožičia mne, požičia susedovi od ktorého si požičiam". Nepreceňujme boľševika, ktorý za svojich zlatých čias plánoval že u nás zavedie presne to, čo dostalo Grécko tam kde je.

Nie, ani len sekundu nie som ochotný veriť, že akurát Hranol má gule urobiť niečo podobného, ako svojho času Íri. Skôr som ochotný predpokladať, že sa bude snažiť rozhodnutie odďaľovať až do úplnej mrte v nádeji, že špinavú robotu (jednoznačné a záväzné NIE, vytesané do náhrobného kameňa E2.) za neho urobia napr. Fíni alebo nemecký Ústavný súd. A následne sa hrdo pripojí k niečomu čo je už rozhodnuté, presne v duchu našich najlepších národných tradícií. V češtine je na to jeden úžasný výraz : přizdisráč.

Ak budeme pracovne ignorovať iné možnosti - spravidla divoké karty typu rozpad vlády (napr. skrze opakovanú voľbu GP), prechod Španielska od momentálneho štádia „pôžičku/záchranu nepotrebujeme" do štandardne nasledujúceho štádia „srandovali sme, davaj lóve", alebo iný nepredvídateľný úkaz, môžeme si z príbehu o E2. na Slovensku zobrať celkom zaujímavé ponaučenia.

Po prvé : Európa ešte stále na oficiálnej a inštitucionálnej úrovni popiera matematické zákony, plánuje v tom pokračovať v čoraz kratších intervaloch a väčšom rozsahu, a nikomu to nepríde čudné. Ak nechápete o čom točím - keď sa posielali peniaze do Grécka, povedalo sa že si v podstate iba kupujeme čas lebo tie dlhy sú už aj tak matematicky nesplatiteľné. Ale že budú aspoň podmienené tvrdými úspornými opatreniami. Rok sa z rokom zišiel a môžeme hodnotiť : úspory kde nič, tu nič, na uliciach nonstop karneval anarchie, dlhy naďalej veselo rastú a čoraz oficiálnejšie sa vraví o reštrukturalizácii dlhu, čo v preklade znamená bankrot. Vedel by niekto prezradiť, na kieho boha sa tam tie peniaze posielali, keď účel to zjavne nesplnilo - sme tam kde sme boli akurát účet je väčší? A vedel by niekto vysvetliť, prečo sa ignorovali hlasy ktoré presne toto predpovedali a prečo sa ignorujú aj naďalej, keď rovnaký scenár predpokladajú znovu? A vedel by niekto prezradiť, aká verzia je ešte horšia, než nekonečné nalievanie (požičaných!!!) peňazí do čiernych dier najrôznejších sociálnych štátov?

Po druhé : eurozóna bude minimálne chvíľu visieť na povestnej „šnúrke od Hranolových gatí". Už len táto skutočnosť by mala viesť k mnohým obavám. Aj keď rotujúci Orbán, maoista Barroso, vlastizradkyňa Ashtonová, to celé pod vedením Hermana „mokrá handra" Rompuya (a dalo by sa ďalej krížom cez celú komisiu a jednotlivých členov EP pokračovať prakticky donekonečna) sú dôvodom na obavy sami o sebe.

Po tretie : mechanizmus kde s čímkoľvek MUSIA súhlasiť všetci je, jemne povedané, nanič. Teraz nenarážam na „všetci" ale na „musia". Ak nemôžeme hlasovať proti, načo sa potom vôbec hlasovaním zdržiavame? Ak je niekto proti, je zfleku onálepkovaný za populistu, antieurópana, kanibala a przniteľa malých detí. Toto má byť tá úžasná eurodemokracia?  Akože milé demokraticky zvolené národné parlamenty, držte huby a krok? Nesúhlas si prípadne smiete (zatiaľ) ventilovať na blogoch alebo v súkromných debatách, ale pri hlasovaní pekne povinne prejavte euronadšenie aj keď s ním nesúhlasíte? Ja som si myslel že náš parlament, nech už je aký je a nech v ňom sedí trebárs aj Mr. Bean, smie hlasovať tak ako mu voliči dali mandát. A ono sa akosi čoraz jasnejšie ukazuje, že nie tak celkom -hlasovať sa síce smie úplne slobodne, ale iba tak, aby to nepoškodilo budovanie sna o totálne zglajchšaltovanej Európe. Nech by sa aj ten sen pri pohľade zblízka ukázal byť takou nočnou morou, že ešte aj Freddy Krueger by sa schoval pod posteľ a hystericky plakal. Ďalší doklad toho, že odkedy sme podpísali Lisabon, prestali sme byť suverénnou krajinou. Ak na zásadné prehodnotenie vzťahu k tomuto boľševikmi riadeného spolku nestačí toto, potom už naozaj neviem.

A po štvrté : hovorí sa, že kríza je zároveň príležitosťou. Preto momentálna dlhová kríza (ok, rástla dlhé roky, len momentálne to prasklo) je paradoxne šanca, že sa zo zlej cesty ever-closer-union založenej nie na zdieľaní hodnôt ale na redistribúcii dlhov, vrátime na cestu zdravého rozumu. Lebo aj deravý zub môžeme maskovať a prekrývať ho čoraz väčšími dávkami tabletiek. Ale skôr alebo neskôr k tomu zubárovi predsa len musíme. A aj od toho ako rýchlo sme za ním prišli závisí, či to napraví nepríjemné plombovanie, alebo rádovo nepríjemnejšie a drahšie vytrhnutie totálne zhnitého zubu.

Ivan Novoroľník

(autor je radovým členom SaS)