Kedysi súdy pri určovaní výšky výživného pre maloleté deti po rozvode rodičov vychádzali z majetkovej situácie platiteľa a nechceli od ľudí nemožné. Často sa určovalo v podstate len symbolické výživné typu 50,- Sk  - viac než o prachy šlo o princíp, aby (spravidla) otec aspoň takouto minimálnou sumou prejavoval záujem o svoje deti. Iste, dieťa za euro šesťdesiat ani nenachováme ani neoblečieme. Na druhej miske váh ale bolo to, že nie je dosť dobre možné predpokladať schopnosť platiť výživné v „manažérskej" výške u Jožka Mrkvičku, bytom nelegálna osada za mestom, ktorý má viac trestov v registri ako absolvovaných tried ZŠ. A že takéto výživné by bolo čisto teoretickou cifrou, vhodnou iba ako podklad pre trestné stíhanie.

Tieto tmárske praktiky skončili. Dnes musia súdy zo zákona určiť výživné aspoň v určitej minimálnej výške. Na papieri to samozrejme vyzerá úžasne : každé dieťa by malo mať aspoň minimálne výživné vo výške 30% životného minima. Svojho času to bolo 634,- Sk, dnes je to niečo cez 23 euro.

A teraz poďme počítať.

Predstavme si, že hore spomínaný Jožko má tri deti. Nikto v jeho širšej rodine nepracoval zhruba od roku 1993. Kvalifikácia mínus, pracovné návyky mínus.   A rozvedie sa. Následne súd MUSÍ rozhodnúť tak, že na každé jedno z troch maloletých detí má platiť toto minimálne výživné 23 euro. Pričom on sám žije z dávok v hmotnej núdzi, t.j.  60 euro, t.j. „jedno teplé jedno denne ale nič viac".

Mne to vyšlo zhruba na mínus desať euro mesačne. Bez čo i len toho jedného teplého jedla denne, o bývaní a iných aspektoch holého prežitia ani nehovoriac.

A nemyslite si že sa vec týka iba osadníkov. Predstavte si normálneho slušného človeka čo v živote neukradol ani žuvačku, ktorý má platiť minimálne výživné a prišiel o robotu. A inú si nenájde lebo žije v hladovej doline lebo sa napríklad musí starať o rodičov.

Jednotlivé fázy aplikačnej praxe potom vyzerajú (s nepodstatnými individuálnymi odchýlkami) asi takto :

1)              Platenie - neplatenie. Jožko buď „niekde" pozháňa peniaze, radšej však neuvažujme príliš detailne kde a ako, alebo (častejší prípad) jednoducho takýto absurdný rozsudok ignoruje pretože toľko peňazí zohnať jednoducho nevie ani keby chodil po hlave a odrážal sa mihalnicami. Následne ho jeho bývalá buď sama natrie policajtom skrze neplatenie výživného, alebo požiada úrady o vyplácanie tzv. náhradného výživného. Čo v praxi znamená že Jožka policajtom natrie príslušný úrad.

2)              Polícia koná. Policajti tieto veci musia milovať. Vyšetrené obratom ruky lebo čo tam už budú pátrať a čiarka do štatistiky je hotová.  Trestný spis má v takýchto veciach štandardne zhruba 60 strán, z čoho sú kľúčové dve vety. Prvá je v zápisnici o výsluchu obvineného a znie „viem že dlhujem výživné, ale neplatil som lebo som nemal z čoho". Druhá je v obžalobe a znie „čo i len z nedbanlivosti si neplnil vyživovaciu povinnosť".

3)              Prvý súd. Spravidla formou trestného rozkazu súd uloží spravidla podmienečný trest. Pri prvotrestaných (lebo rozvedení a bez roboty nie sú iba starí basisti ale aj donedávna slušní otcovia rodín) je bežný cenník cca pol roka s podmienkou na rok.

4)              „Dobré slovo" nepomáha. Pri trestoch za výživné podľa § 207 TZ je špecifické poučenie pre obžalovaného - ak dlh zaplatí predtým než sa súd odoberie na záverečnú poradu, celá vec zhasne a už o tom viac nehovorme, žiaden záznam v trestnom registri, nič. Priznávam, že už som videl aj podobné prípady. Druhá vec je, že zhruba o rok som ich mal na stole znovu, tentoraz spravidla za úverový podvod. Pretože dlh na výživnom zalepili tak, že narýchlo nabrali úvery od rôznych rýchlopôžičkární. Ktoré, čudujsasvete, nedokážu splácať.

5)              Ideme natvrdo. Zlom nastane, keď náš Jožko aj napriek Damoklovmu meču basy naďalej nie je schopný zaplatiť lebo akosi je ešte stále dlhodobo nezamestnaný bez kvalifikácie a bez šance zohnať si nejaký legálny príjem. Plus je v podmienke, čo ho v rebríčku kandidátov na zamestnanie posúva úplne na špicu. Vzťahy medzi exmanželmi vtedy už spravidla tiež nie sú práve harmonické, takže bývalá má sklon Jožka znovu natrieť keď jej mešká výživné. A ak nie ona, úrad práce to urobí za ňu, lebo zo zákona musí.

6)              Finále. Jožko na druhýkrát dostane cca 6 - 8 mesiacov natvrdo + sa mu premení predchádzajúci podmienečný trest na nepodmienečný.

7)              Celý proces opakujeme. Až kým deti neodrastú. So stúpajúcou výškou trestu, lebo čo už s nepoučiteľným recidivistom?

Počas trestu je síce Jožko nezriedka zaradený do práce (ak nejaká je) a zo zarobených peňazí sa mu strháva, o.i. aj výživné. Ale. Pracovne ignorujme odhadovanú produktivitu práce a z nej vyplývajúcu výšku odmeny odsúdeného pri lepení obálok alebo čo to tam vlastne robia. Stačí si uvedomiť, že zrážky na výživné sa vykonávajú až po zrazení dane, odvodov a poistiek a len ak tento zvyšok dosahuje aspoň 5% životného minima. Čo sú už také smiešne sumy, že to je pomaly lepšie počítať v korunách. Zráža sa až do výšky 30% čistej odmeny odsúdeného, maximálne však v úhrne 20% životného minima. Pre osvieženie pamäte zopakujem ešte raz : zákonné výživné je minimálne 30% životného minima na každé jedno dieťa. V base sa zráža maximálne 20% životného minima v úhrne na všetky deti spolu. Čiže splatiť v base  dlh na výživnom je z ríše SCI-FI. Nehovoriac o to, že sa nespláca len zameškané výživné, ale malo by sa platiť aj bežné výživné.

Na Slovensku máme 12 väzení. V podstate každé jedno z nich je hojne zásobené odsúdencami, ktorí v zásade spáchali len to, že nie sú schopní dostáť svojim povinnostiam a zaplatiť klasickú civilnú pohľadávku. Iste, mnohí na to kašlú z princípu a neplatili by ani to euro päťdesiat - tí tam aj (rovnako z princípu) patria, aj keď problém s výživou detí sa umiestnením platiteľa výživného za mreže vôbec nerieši, skôr naopak. Ale trúfam si povedať, že dobre vyše polovice z odsúdených podľa § 207 sú normálni slušní človiečikovia čo prišli o robotu a do basy sa dostali len preto, že jednoducho nie sú schopní zohnať si akúkoľvek prácu a operácie so záporným množstvom peňazí (napr. 60 - 3x23) sa dajú realizovať iba na papieri.

Čo je najhoršie, ani neviem či existuje nejaké riešenie.

Ak to necháme tak, v base bude týmto tempom a štýlom onedlho sedieť pol národa

Ak výživné sociálne odkázaných ľudí natvrdo prehodíme na štát (teraz je to len akože, t.j. štát ho vypláca a potom vymáha a nakoniec nevymôže lebo kde nič nie je, tam ani exekútor nevezme), bude to len podpora nezodpovedného chovania. Pod heslom množte sa ako králiky, štát to zatiahne. Aj keď narodiť sa v hladovej doline, rozviesť sa, prísť o robotu a potom tam ďalej žiť lebo napríklad aj o rodičov sa treba postarať, to by jeden nezodpovedným správaním asi nenazval...

Ak do nuly zrušíme inštitút minimálneho výživného, sme tam kde sme boli pár rokov dozadu. Akurát že medzičasom sme pozatvárali a celkovo život zničili stovkám naozajstných živých ľudí, len aby sme s prekvapeným úžasom zasa raz zistili, že teórie zo slonovinovej veže nie sú kompatibilné s realitou.

Ak - či už potichu alebo oficiálne - prestaneme stíhať neplatičov výživného, tak sa nebavíme o trestnom ZÁKONE, ale o niečom nezáväznom, na úrovni pravidiel klubu priateľov fínskej poézie.

A aj tie maloleté deti by teoreticky mali z niečoho žiť...

ak má niekto rozumný nápad, hoďte ho pls. do komentov